Príručka futbalu pre desaťročných - pokročilých


Futbal sa hrá s loptou, nohami a hlavou. Ak je to pre niekoho nová informácia, nech nečíta ďalej, ale nech sa najskôr pozrie do Príručky futbalu pre desaťročných – začiatočníkov, ktorú som ešte nenapísal.


Ale bude v nej zhruba toto :

Futbal sa hrá s loptou, nohami a hlavou. Ak niekto hrá rukami, tak to bude alebo brankár, alebo mamka, ktorá ti podáva loptu. Spýtaj sa trénera, kto je brankár a kto mamka. Ak je trénerom mamka, tak ďalej ani nečítaj, nájdi si cumlík a dávaj pozor aby si nevypadol z postieľky, až budeš mamke hádzať loptu. Vlastne... to ešte čítať nevieš. Akosi som sa zamotal... Skúsim to znovu.

Futbal sa hrá s loptou, nohami a hlavou.

Nohy máme dve – ľavú a pravú. Ľavá noha je tá, ktorou nepíšeme.

Futbal hrá väčšinou viac hráčov … rovnaký počet na oboch stranách (teda aspoň na začiatku). Kto si myslí, že dokáže hrať futbal sám, nech sa presvedčí, že skutočne hrá futbal, a nie guličky.

No … takže asi tak bude začínať moja príručka futbalu pre desaťročných-začiatočníkov, až ju napíšem.


Ale radšej sa vráťme k Príručke futbalu pre desaťročných-pokročilých....


Ak máme loptu, snažím sa postaviť do voľného priestoru, aby som mohol dostať nahrávku.


Ak má loptu súper, snažím sa obsadiť voľného hráča súpera, aby nemohol dostať loptu.


Nikdy nestojím vedľa spoluhráča... Buď si obsadím iného hráča alebo si nájdem iný voľný priestor.


To, že obsadzujem súpera, znamená, že som tesne pri ňom, aby nemohol prebrať loptu. Za obsadenie súpera sa nedá považovať to, že sa na neho pozerám zo vzdialenosti troch metrov.


Ak mám možnosť ísť do osobného súboja alebo nahrať, zvolím nahrávku.


Ak mi súper zobral loptu, nezostanem stáť, ale snažím sa ju hneď získať späť.


Odkopnúť loptu v tiesni z celej sily z vlastnej šestnástky preč nie je hanba, robil to aj Beckenbauer.


Nikdy nenahrávam krížom popred vlastnú bránu.


Ak už musím nahrať vlastnému brankárovi, nahrávam mu podľa možností tak, aby lopta smerovala mimo vlastnú bránu.


Ak mi niečo nevyšlo, sledujem hru a hrám ďalej. Nechytám sa za hlavu, nepozerám na mamku, nerobím grimasy na spoluhráčov.


Vždy viem, kde mám voľných spoluhráčov, ktorým nahrám, ak sa ku mne nečakane dostane lopta.


Ak spoluhráč urobí chybu, nekričím na neho, ale povzbudím ho. Krik nikoho nenaučí hrať futbal, ale vždy sa hrá lepšie, ak spoluhráč vie, že ste kamaráti, hoci mu niečo nevyšlo.


Nikdy nekritizujem rozhodcu, nikdy nedebatujem so súperom, nikdy si nevšímam čo kričia diváci.


Vždy sa snažím hrať čo najlepšie na tom poste, kde ma postavil tréner. Nemôžu hrať všetci v útoku ani sedieť všetci v autobuse vpredu.


Ak ma tréner stiahne z ihriska, nemusí to znamenať, že som hral zle. Možno ma len šetrí na ďalší zápas.


Aj ak si myslím, že súper zahral loptu do autu, je v ofsajde, mal ruku, fauloval.... hrám ďalej, pokiaľ rozhodca nezapíska.


Ak máme so spoluhráčom rovnako blízko k lopte a hrozí, že sa zrazíme, vždy má prednosť zadný... ten, čo je čelom k súperovej bráne.


Mám na pamäti, že vždy viem nahrať loptu rýchlejšie ako dokážem behať.


Nie vždy je najlepšie zobrať loptu a šprintovať k bráne súpera. Niekedy je dobré počkať, kým tam nedobehnú aj niektorí spoluhráči.


Prihrávka dozadu na vlastného voľného obrancu je lepšia ako strata lopty.


Nahrávam včas, nevozím loptu až ku spoluhráčovi, aby som mu nahral na pol metra.


Prihrávka musí byť prudká len natoľko, aby ju spoluhráč spracoval, ale nesmie byť prislabá, aby k nemu nedobehol za ten čas súper.


Ak môžem voliť medzi prihrávkou vzduchom alebo po zemi, prihrávam po zemi.


Pri preberaní prihrávky, ktorá smeruje priamo na mňa, bežím zväčša proti lopte a nečakám na ňu.


Ak preberám nahrávku, snažím sa čo najskôr dostať loptu na zem.


Po dobrej prihrávke nezostanem stáť, ale hneď si hľadám voľný priestor. Po zlej prihrávke okamžite sa vraciam dozadu alebo niekoho obsadzujem.


V útoku bežím aj za zdanlivo stratenou loptou... Aj súperov obranca môže urobiť chybu.


Súpera napádam už pri spracovávaní lopty. Nečakám meter vedľa neho, až loptu spracuje.


Ak najskôr urobím tri kľučky a potom zle prihrám, je to horšie, ako keby som rovno zle prihral. Po prvé, bol by som menej unavený, a po druhé, nemal by som za chrbtom troch hráčov súpera, ktorých som predtým obišiel.


Ak stojím proti výbornému protihráčovi, o ktorom viem, že je technicky lepší a vie ma obísť, tak sa jednoducho snažím behať tak, aby som bol vždy medzi ním a vlastnou bránou.


Futbal hráme viacerí. Nehnevám sa na spoluhráča, že som mu šprintoval a on mi nenahral, ale prihral inému spoluhráčovi. Aj ak som nedostal loptu, urobil som dobrú prácu tým, že som stiahol pozornosť súpera na seba.


Úmyselným faulom všetkým naokolo dokazujem, že som horší futbalista ako protihráč a neviem ho zastaviť férovo.


Nič nezdeptá súpera viac ako to, že ho vyšachujeme a dáme mu gól do prázdnej brány. O peknej strele z diaľky sa vždy dá povedať, že mu to náhodou pekne sadlo, ale gól po peknej kombinácii svedčí o tímovej sile mužstva.


Ak si dá kamarát vlastný gól, tak ho pekne privítam v klube strelcov vlastných gólov. Nikdy neviem, či tam o minútu nebudem patriť i ja.


Ak mi kamarát vezme gól, pretože dokopol moju strelu smerujúcu do brány, nehnevám sa naňho, ale pochválim ho, pretože poistil gól a nedal súperovi šancu odkopnúť loptu.


Niekedy, ale ozaj len veľmi zriedka, je dobré neriadiť sa hore napísanými pravidlami, ale urobiť niečo nečakané. Vždy však rob tak, aby si sa potom nemusel hanbiť.


Ak niektorému z týchto pravidiel nerozumieš, popros mladšiu sestru niektorého svojho spoluhráča, nech ti to vysvetlí. Prinajhoršom tak môžeš stráviť čas príjemnou konverzáciou s dievčaťom.


Želám všetkým desaťročným ( alebo približne desaťročným ) veľa športových, obzvlášť futbalových úspechov :-)     

A.P.